Autorka: Zuzana Ťulák Krčmáriková
V praxi arteterapia zahŕňa proces aj produkty tvorby obrazu (od hrubého čmárania až po sofistikovanejšie formy symbolického prejavu) a zabezpečenie terapeutického vzťahu. Práve v podpornom prostredí podporovanom vzťahom terapeuta a klienta je možné, aby jednotlivec mohol vytvárať obrazy a objekty s výslovným cieľom preskúmať a zdieľať význam, ktorý pre nich môžu mať; a práve týmito prostriedkami môže klient lepšie pochopiť seba a povahu svojich ťažkostí alebo problémov. To zase môže viesť k pozitívnej a trvalej zmene v pocite klienta pre seba, jeho súčasné vzťahy a v celkovej kvalite jeho života. Ako poznamenáva Storr (1972), kreativita ponúka prostriedok na „vyrovnanie sa so situáciou alebo hľadanie symbolických riešení pre vnútorné napätie a disociácie, z ktorých trpia všetky ľudské bytosti v rôznej miere.“
Úlohou arteterapie ako terapie je pomôcť ľuďom preskúmať a vyjadriť sa autenticky prostredníctvom umenia. Prostredníctvom tohto procesu môžu ľudia nájsť úľavu od ohromujúcich emócií, kríz alebo traumy. Môžu objaviť poznatky o sebe, zvýšiť svoju úroveň blahobytu, obohatiť svoj každodenný život prostredníctvom tvorivého prejavu alebo zažiť osobnú transformáciu. Umenie umožňuje rozšíriť sebapoznanie, ponúknuť pohľad, ktorý nie je k dispozícii inými prostriedkami, a rozšíriť schopnosť ľudí komunikovať. Umelecké prejavy vnímame aj ako osobné príbehy sprostredkované prostredníctvom obrazov, ako aj príbehy, ktoré ľudia pripájajú k tomuto obrazu. Súčasťou výtvarného vyjadrenia je nájdenie osobného významu i vlastných obrazov. Pre tých istých ľudí je to jedna z najsilnejších terapeutických vlastností umeleckého prejavu. Je to silný spôsob, ako sa spoznať a silná forma uzdravenia. (Matchioldi,2007)
Žijeme v dobe, kedy je ťažké sústrediť sa na seba a vlastné potreby. Vnímame a napĺňame potreby iných, máme zaplnené diáre, žijeme zaneprázdnený život. Nielen dospelí, ale i deti. Zameriavame sa na výkon, respektíve výkon tvorí našu hodnotu. Aj v rámci voľnočasových aktivít nejde často o naplnenie a príjemný pocit, ale i tu je výkon. Či už vo forme nejakej súťaže, alebo inak definovaného úspechu. Veľký vplyv má aj efekt sociálneho porovnávania sa. Svoj život porovnávame so životom iných ľudí, obrazy ich života porovnávame s tým svojim a necítime sa byť DOSŤ dobrý, pekný, úspešný, aktívny…. Strácame pôdu pod nohami a ocitneme sa v ďalšom kolotoči na ceste dosiahnutia perfektnosti/dokonalosti. Gajdošová (2021) túto snahu po perfekcionizme popisuje ako tri choroby našej doby, no zároveň k nim uvádza aj „liek“. Sú nimi zaneprázdnenosť/spomalenie, zharmonizovanie…, nekonečné vyrušenia/hlboká práca, absencia kostry dňa/rutina.
Tieto „lieky“ môže podporiť aj arteterapia. Pomáha uvedomiť si svoju jedinečnosť, vlastnú autentickosť, hodnotu, spomalenie a uvedomenie si seba samého, iných ľudí i sveta, pomáha ponoriť sa hlbšie, znovu človeka priviesť do stavu flow a môže sa stať súčasťou jeho novej životnej rutiny. Výkonové a rozumové zahltenie nám však neprospieva. Je to jednostranné zameranie a spôsobuje nám akési preváženie či nerovnováhu. V momente, keď už máme pocit, že je to takto neúnosné, hľadáme niečo, čo nás vráti do rovnováhy. A mnoho ľudí ju nachádza práve v tvorbe. Potrebujú sa vrátiť k činnosti s rukami, ktorá im dáva zmysel. Práca rukami je hlbokou ľudskou túžbou, ktorú nemožno potlačiť. Sme viac ako naša hlava. Sme aj telo a ruky. Fyzickej práci potrebujeme vrátiť miesto, ktoré jej právom patrí. Je súčasťou toho, čo znamená byť človekom.
O svojom živote v období dospievania a dospelosti uvažujeme skôr rozumom. Vyberáme si školu, prácu a spôsob života na základe toho, ako bude práca zaplatená, kde sa uplatním, v akej profesii. Menej sa rozhodujeme na základe toho, čo nám robí radosť, čo nám ide, aké máme záujmy, talent… Definuje nás pozícia, povesť, rola, do ktorej sa štylizujeme, odmena, ktorú dostaneme. Radar na hľadanie tichej radosti z nejakej aktivity vôbec nepoužívame.
Flow (Csikszentmihalyi, 2015), prekladané ako prúd, či akýsi švung, ktorý zažívame vtedy, keď sa nejakou aktivitou necháme strhnúť tak, že zabudneme na čas a všetkých a všetko okolo. Takýto zážitok je pre nás mimoriadne uspokojivý a zažívame pri ňom hlbokú radosť aj kreativitu, máme pocit, že žijeme v prítomnosti a naplno.
Flow má osem vlastností:
· Aktivita sa nám zdá náročná, ale je v našich silách (ju zvládnuť),
· úplne sa sústredíme,
· sama aktivita je pre nás odmenou,
· pociťujeme pokoj a máme jasnú hlavu,
· nemyslíme na seba a svoj sebaobraz,
· strácame pojem o čase,
· zameriavame sa len na samotnú aktivitu,
· je to pre nás optimálny zážitok.
Snaha o sebestačnosť-perfekcionizmus-uzatváranie sa do vlastného sveta. Opakom je vzájomnosť aj závislosť od vzťahov s druhými. Gajdošová (2021) vo svojej knihe uviedla metaforu sedenia pri ohni. Zo začiatku sa stretávame okolo ohňa, ktorý je pre nás zdrojom a je nám pri ňom dobre. Chceme sa oň podeliť a tak začneme rozbiehať rôzne projekty. Naše aktivity sa rozširujú a oheň mnohých zahrieva. No väčší oheň si vyžaduje viac dreva. A tak ľudia vstávajú od ohňa a odchádzajú hľadať drevo do ohňa. Trávia svoj čas mimo neho, v lese pri jeho hľadaní, len aby sa oheň mohol zväčšovať. No postupne im pri zbieraní dreva dochádzajú sily. Niektorí preto odchádzajú. Pozývame ďalších, aby prišli a trávili s nami čas pri ohni. No postupne pri ohni nesedí nikto, pretože všetci behajú po lese – unavení, osamelí a uzimení. Pracujú na svojich „projektoch“ a kým im idú dobre (kým sa im darí), tvoriť spoločenstvo im nejde. My si však potrebujeme sadnúť k ohňu, vzdať sa nutkania neustále konať (dosahovať výsledky a pod.) a sústrediť sa na svetlo ohňa pred nami, na človeka oproti. Tvoriť voči sebe i voči druhým viac komunít ako programov.
Na začiatku arteterapeutickej práce/výtvarného sebavyjadrenia je odvaha. Odvaha, ako schopnosť vystaviť sa nedokonalosti, rozpovedať svoj príbeh taký, aký je. Ďalším dôležitým aspektom je súcit – láskavosť a spojenie s druhými, teda dar nedokonalosti ako výsledok autenticity, ochoty vzdať sa toho, kým by sme mali byť, aby sme mohli byť tými, kým naozaj sme. Nemusíme tvrdo bojovať, aby sme ho získali, spojenie ktoré s druhými nadviažeme, je „odmenou“ za to, že sa druhým ukážeme v pravde. Šupšáková (2015) uviedla, že všeobecne prevláda názor, že slová sú nositeľmi myšlienok a pocitov. Hoci väčšina ľudí s dostatočným intelektom dokáže vyjadriť svoje myšlienky a pocity slovami na požadovanej úrovni, v situáciách, kedy je človek deprimovaný, nahnevaný alebo inak „dlhodobo emocionálne zasiahnutý“ dokáže o tom hovoriť, no lepšie sa vtedy dokáže vyjadriť inou formou. Písaním / vizuálnym alebo výtvarným / obrazovým vyjadrením. Zmení formu svojho vyjadrenia, vizuálne zachytí vnútorný život mysle a vďaka alternatívnemu, vizuálnemu jazyku mu dať hmotnú formu, teda umožní, aby sa vnútorné pochody a myšlienky stali viditeľnými pre neho i pre iných.
Rick Rubin (2023) popisuje človeka ako tvora, ktorý je omylný a umenie nás priťahuje preto, že je prejavom našej ľudskosti. Keby sme boli stroje, umenie by nám nič nehovorilo. Chýbala by mu duša. Život so sebou prináša bolesť, neistotu i strach. Každý z nás je rozdielny, no všetci sme nedokonalí a práve táto nedokonalosť robí každého z nás aj naše výtvory zaujímavými. Naše diela odrážajú, akí sme. Pokiaľ je neistota súčasťou toho, kým sme, naše diela v konečnom dôsledku dosiahnu hlbšiu úroveň pravdivosti. Umelecká tvorba nie je o súperení, reprezentuje naše ja. Opustiť strach z myšlienky „nemám na to“. Bežne sme presvedčení, že život je reťazcom vonkajších zážitkov. A že musíme žiť navonok mimoriadny život, aby sme sa mali o čo podeliť. Zážitky pochádzajúce z vnútorného sveta často úplne prehliadame. Ak sa sústredíme na to, čo sa odohráva v našom vnútri – vnemy, emócie, myšlienkové obrazy – otvorí sa pred nami nesmierne bohatstvo. Náš vnútorný svet je v každom ohľade rovnako zaujímavý, krásny a prekvapujúci. Keď vstupujeme dovnútra, spracúvame to, čo sa deje vonku. Prestávame byť oddelení. V tej chvíli sme vo vzájomnom spojení, tvoríme jednotu.
Tvoríme preto, aby sme vyjadrili, kým sme a kde sa na svojej ceste nachádzame. Náš pohľad nemusí byť koherentný. Môžeme mať rozličné a niekedy aj celkom protichodné pohľady na rôznorodé témy. Nech je náš pohľad akýkoľvek, pokiaľ ho ponúkneme druhým je nezmenený a neupravený, je to úspech.
Keď umelecky tvoríme, naše dielo predstavuje zrkadlo, v ktorom môže niekto iný vidieť svoj skrytý obraz. Vyjadrujeme naše videnie, nám sebe vlastný uhoľ pohľadu. Ak vytvoríme obraz, je aktuálnym vnútorným vyjadrením smerom von a aj dlho po jeho vytvorení môžeme pri jeho pozorovaní z odstupu spoznať náš skutočný pohľad, ktorý je v ňom obsiahnutý. Nevnucovať pointu, lebo skutočná pointa je už prítomná v čistom akte vnímania a tvorenia. Uvedomiť si to je oslobodzujúce. Čiastočne to totiž zmierňuje tlak na nás. Máme slobodu byť prítomní a voľne sa vyjadriť. Sebavyjadrenie autora dáva publiku/skupine možnosť realizovať vlastné vyjadrenie a otvára zároveň priestor na diskusiu
Použitá literatúra:
CSIKSZENTMIHALYI, M. (2015): Flow: O štěstí a smyslu života. Praha: Portál, 2015. ISBN 978-80-262-0918-8
GAJDOŠOVÁ, S. (2021): Menej konať, viac byť: Príbeh o ceste von z krajiny výkonu. Bratislava, POSTOJ MEDIA. ISBN 978-80-89994-42-7
MALCHIODI, C.A. (2007): The Art therapy sourcebook. New York, McGraw-Hill. ISBN 978-0-07-146827-5
RUBIN, R. (2023): Tvorivý akt: Spôsob bytia. Bratislava, AURORA. ISBN 978-80-8250-094-6
ŠUPŠÁKOVÁ, B. (2015): Vizuálna gramotnosť. Brno, TRIBUN EU. ISBN 978-80-263-0934-5
