Keď spoza čiernych lesov vychádza slovíčko PREČO

Autorka: PaedDr. Ivana Pančáková

 

Toto je krátka úvaha o inovácii. Konkrétne o inovácii vo výchove a vzdelávaní. Nečakajte odborný článok písaný z kancelárie. Toto je zamyslenie skúsenej (nevyhorenej) učiteľky, výtvarníčky, arteterapeutky.

Ako osoba vysoko kreatívna, s bujnou fantáziou a imagináciou vnímam pojem INOVÁCIA v zvláštnom svetle. Pre mňa je to neustály všadeprítomný proces, každodenná činnosť, pohyb, rast či redukcia. Je ťažké chcieť svoju prácu inovovať, keď sama činnosť je dôkazom premeny, plynutia, zdokonaľovania, snahy variovať, kombinovať, parafrázovať …

 

Moja pedagogická prax siaha až do minulého storočia a s pokorou, ale jednoznačne môžem povedať, že som ani jednu vyučovaciu hodinu neodučila rovnako, bez inovácie. Vždy v nej aspoň jeden element vyprovokoval zmenu. Aj keby som zopakovala tému, či výtvarnú techniku, menili sa podmienky a okolnosti výučby, zrela som ja ako pedagóg i ja ako človek, menila sa vždy skupina žiakov a naviac, každým dňom sa vývojom menil aj každý jeden žiak.

S určitého nadhľadu sa mi však univerzálnejšia podoba inovácie v školstve, vo výchovno-vzdelávacom procese, črtá jasnejšie.

Celý môj vedomý život má sprevádza univerzálna štruktúra, ktorá pozostáva z troch jednoduchých slov – ČO, AKO a PREČO. Pomáha mi pri rozbore akejkoľvek životnej, odbornej či tvorivej výzvy. Ak túto jednoduchú štruktúru použijeme na analýzu inovatívnych procesov vo výchove a vzdelávaní detí, objavuje sa mi odpoveď dokonca i vo vzťahu k časovej následnosti.

 

Moje prvé skúsenosti s poslaním učiteľa boli práve v prevratnom roku 1989. Už vtedy, tesne po revolúcii, som pocítila samozrejmý tlak na inováciu v školstve. Tlak sústredený na obsahovú stránku vyučovacieho procesu – na moje slovíčko ČO. Menili sa víťazi a s nimi aj pohľad na dejiny, na udalosti, súvislosti, okolnosti … menili sa „staré pravdy“. Prirodzený proces inovácie obsahu.

Roky plynuli a školstvo aj napriek obsahovej reforme zaznamenávalo (a stále zaznamenáva) stagnáciu a neefektivitu vzdelávania. Záchranu vidí v oživení procesu, hľadá kreatívne cesty výučby, spôsoby ako zvýšiť motiváciu a tým aj efektívnosť vzdelávania. Stavia na inováciu formy. Prichádza na rad slovíčko AKO. Osloboditeľom v blýskavom brnení sa zdá byť zmena v metodike procesu. Inovatívne vzdelávanie – zážitkové, heuristické, metódy brainstormingu, brainwalkingu, roleplay, myšlienkové mapy, arteterapia … Nechápte ma zle, nemám nič proti týmto skvelým metódam. Sama ich vo veľkej miere uplatňujem vo svojej pedagogickej praxi. Ale nenechajme sa poblázniť metódami samotnými! Dovoľte mi prstom ukázať za horizont súčasnej pedagogiky, kde spoza čiernych lesov vychádza slovíčko PREČO. Prečo inovujeme obsahy? Prečo inovujeme metódy? Prečo cítime potrebu zmeny? Áno, až tu prichádza naozajstná výzva pedagogiky – inovácia významu.

 

Frontálne vyučovanie je definitívne prekonané (naozaj?). Systém, ktorý fungoval za Márie Terézie, mal jasný cieľ – rýchle a efektívne sprostredkovanie základných vedomostí pre budúcu prevažne manuálne pracujúcu mládež. Vtedy vedeli PREČO je frontálne vyučovanie, memorovanie a vyselektovaný obsah učiva vhodný pre cieľovú skupinu. Uniformita názorov, normatívnosť, opakovaním vnútená znalosť jednoznačných a kontrolovateľných „právd“ absolventov škôl vyhovovali stratégii  budúcej prosperity a poriadku vládnucej vrstvy. Ciele sa veľmi nemenili ani so zmenou politických systémov. Vieme PREČO bol ideologický systém socialistického školstva taký, aký bol. Teraz chápeme súvislosti v obsahovej štruktúre, ale aj dosah foriem socialistickej výučby.

Samozrejme cítime potrebu zmeny! Chceme reformovať školstvo? Chceme ozdravenie? Zmysluplnosť vo výchove a vzdelávaní? Prvá protiotázka by ale mala znieť – PREČO? O čo nám ide? Aký máme cieľ?

 

Mária Terézia potrebovala šikovných pracovníkov (ja viem, veľmi na hrubo povedané), ČSSR potrebovala poslušného, vystrašeného a pasívneho občana a tento náš svet? Čo potrebuje od školstva ten? Ako má vyzerať profil absolventa súčasného školstva? Má iba vedieť pravdy? Byť z nich preskúšaný, testovaný, normovaný? Zaujíma svet jeho názor? Jeho osobitý vhľad? A čo jeho otázky, pochybnosti, protiargumenty? Osobné, jedinečné životné skúsenosti každého z nás? Berieme do úvahy odlišnú mieru entuziazmu ale i nezáujmu mladého človeka? Poznáme stratégiu na podnietenie zvedavosti a vnútornej motivácie? Vieme osloviť súčasným vzdelávaním osobité JA každého žiaka? Učíme nové obsahy, používame inovatívne metódy, ale vieme, čo vlastne chceme? Aký je cieľ? Aký výsledok? O akého žiaka- absolventa nám ide? Prečo učíme?

 

Tento svet túži po samostatných, kreatívnych, tolerantných bytostiach, ktoré sú slobodné, s otvorenou mysľou a srdcom. Takých, ktorí citlivo vnímajú seba, ale i stav svojho okolia, prírody a spoločnosti. Nech zo školy vychádzajú sebauvedomelí a súcitní mladí ľudia s vnútornou istotou ako využiť svoj jedinečný potenciál a energiu. Empatickí mladí ľudia pripravení napraviť svet. (prepáčte, nechala som sa uniesť svojou vodnárskou inovatívnou podstatou … 🙂 )

Vráťme sa teda o krok späť. K novému cieľu. Črtá sa nám nové PREČO. Teraz je už len na nás prispôsobiť novému cieľu nové obsahy a formy. Nie, nenechávajte všetko na mojich pleciach. Sama novú koncepciu nevytvorím. Mám len zopár podnetov, ktoré roky „pašujem“ do svojej pedagogickej praxe.

Chýba mi v školách kvalitný obsah o sebapoznávaní. Kto som? Ako vnímam? Ako cítim? Ako myslím? Aké mám hodnoty? Aké motivácie? Aké nadania? Predmet čisto subjektívny a nenormatívny, však? Avšak bez tohto základu nemôžeme žiadať od detí, aby si vytvorili zdravý vzťah k prírode, k spoločnosti, ak ho nemajú vypestovaný sami k sebe. A čo vzťah k životu ako takému? Predmet o láske, dobre, o pravde. Predmet o zdraví (a nielen o čistení zubov a Dni jablka!), regenerujúcom spánku, múdrom stravovaní, oddychu, pohybe, liečení – ako o prejavoch úcty k životu.

A čo komunikácia? Vieme prezentovať svoj názor? Vieme s rešpektom počúvať? Čo je to konštruktívna kritika? Prijatie pochvaly? Vieme prijať iný názor, ustáť konflikt, hľadať riešenia?

 

Som od základu optimista, ale ruku na srdce – myslíte, že bez týchto nových obsahov dosiahneme nový cieľ? A samozrejme – nepôjde to starou technikou. Frontálnym vyučovaním a testovaním sa k sebapoznávaniu určite nedostaneme. Zážitok, úzke prepojenie s realitou života, dôvera (žiakov, ale i učiteľov) v zmysluplnosť obsahu učiva, objavné taktiky, kreativita, hra, zábava, iniciácia vnútornej motivácie, rešpekt subjektivity a individuality – to sú nové stratégie výchovno-vzdelávacieho procesu. Hlavným vyučovacím nástrojom by mala byť otázka. Áno otázka. Zvedavá od žiakov a múdro inšpirujúca od pedagóga. Nech nový poznatok príde od nového učiteľa novou cestou.

Poviete si … to sa ale teoretizuje! Posledný odsek teda venujem praxi. Tak to má byť! Lebo akákoľvek „papierová“ koncepcia, ktorá nemá uplatnenie v praxi, patrí starému svetu (a školstvu).

 

Už som v úvode spomínala – som výtvarníčka. Špecifikáciu má rád tento systém, ja sa však vnímam ako učiteľ. Učiteľ, ktorý cez výtvarné umenie sprostredkováva žiakom vedomosti, skúsenosti, zručnosti, ale hlavne podnety z reálneho sveta. Reagujem často intuitívne a rada improvizujem, keď vycítim tému, ktorá je pre žiakov práve aktuálna. Takmer zo všetkých podnetov sa totiž dá prejsť do výtvarnej expresie. Či už motív priplavia tragické záplavy, slzy zo šikany v triede, lunárny kalendár, ohryzok jablka, svetelná prasiatka, kvantová fyzika či rozprávka o škaredom kačiatku. Ani jedna téma však nemôže stratiť napojenie na život žiakov, na ich realitu. Potom radi a dobrovoľne vypátrajú prečo a ako Luna ovplyvňuje „vodu“ v ich telíčku, ako súvisí poznatok novej fyziky s ich mikrosvetom či do akej miery psychologický model škaredého kačiatka určuje vzťah k sebe samému. Učím ich podnetmi zo sveta, učím ich pre tento svet. To, že na vyučovaní vznikne aj kvalitné výtvarné dielko je len milý bonus 🙂 .

Tak dobre – ešte jeden koncepčný príklad a ním je súčinnosť s artefiletikou. Milujem jej princípy práve kvôli priamemu prepojeniu so životom a zdravím človeka. Jan Slavík, otec artefiletiky, ju predstavoval ako “ výchovu umením, ktoré sa zo svojej podstaty musí obracať ku každodennému životu a neuzatvárať sa pred ním; predovšetkým vtedy, keď kladené otázky sú horúce a viac ako naliehavé.“ Preto jej explanačné princípy (vygooglite!) mimoriadne rada využívam vo svojej praxi.

 

„Sebapoznávanie“ je artefiletickým radom, kde svojich malých zverencov sprevádzam procesom objavovania seba samých. Kto som? Som ohraničený pokožkou? Kde začínajú moje ruky? Na čo slúžia? Čo rád vyrábam? Kde je v nich ukrytá zručnosť? Čo moje ruky potrebujú držať často? Čoho sa nikdy nechcú dotknúť? Čo dnes po prebudení držali ako prvé? A čo moje nohy? Akú trasu dnes odpochodovali? Rozprávajú s chodníkom? Je iný kontakt s mäkkou trávou? Na boso? Milujú vôbec moje nohy ponožky? Aký rytmus má moja chôdza? Aký rytmus má môj dych? Čo je to tep? Kedy sa zrýchli? Čo je to stres? Viem ho ovplyvniť? Zastaviť? Keď spím, ako sa regeneruje moje telo? Pomáham mu dobrým jedlom? Aké je vlastne dobré jedlo? Môžem jesť do nekonečna? Čo mi chutí? Čo ma teší? Čo je to radosť? Ako ju prejavujem? Čo je opakom radosti? Smútok? Strach? Hnev? Ako preciťujem emócie? Rozpoznávam emócie u druhých? Som súcitný? Môžem byť súcitný k sebe? Ako? Viem sa pochváliť? Viem si odpustiť? Odpúšťam iným? Ustupujem? Kde sú moje hranice? Som slobodný? Do akej miery? Čo je dobro? Viem ho posúdiť s nadhľadom? Čo je pravda? Ako rešpektovať pravdu ak je nepríjemná? Je to dobro? Je to láska? Kde začína a čím končí? Má vôbec láska limity? Je zmyslom života? Kto som, aby som súdil? Aby som dával odpovede? …

Otázky dozrievajú spolu s mojimi žiakmi.

Hodiny výtvarky (hlavne s dospievajúcimi) sú niekedy plnšie otázok a slov ako kreslenia. Mám totiž v pozornosti viac nový cieľ, nové PREČO, ako staré učebné osnovy (ktoré mimochodom vždy nejako naplním – pozn. pre inšpekciu 🙂 ).

 

Držím prsty všetkým inovátorom!

Výtvarné dôkazy - obrázky z tvorby žiakov:
Obr. Kto som?
Obr. Životopis
Obr. Keď vyrastiem
Obr. Biela záhrada
Články